Hlavným cieľom medzinárodnej konferencie, ktorá sa konala 8. decembra 2016 na pôde Maďarského inštitútu v Prahe, a to najmä ako pocta a spomienka na 60. výročie maďarskej revolúcie boja za slobodu (1956 – 2016), bolo prispieť k vypracovaniu základného stredoeurópskeho modelového rámca, ktorý by mapoval kultúrne a vedecké aktivity rôznych antitotalitných zoskupení (prevažne z radov klerikálnych a laických skupín katolíckej cirkvi, intelektuálov vyznávajúcich občiansky liberalizmus a pod.), a ktorý sa od roku 1989 spracováva zväčša len na národných úrovniach. Kľúčovými organizátormi konferencie boli bývalý riaditeľ Maďarského inštitútu Róbert Kiss Szemán (v súčasnosti pôsobí na Univerzite Eötvöse Loránda, Katedra slovanskej filológie), ktorý vo svojej prednáške poukázal na problematický aspekt stredoeurópskych katolíckych literatúr v súvislosti s utváraním konkrétneho kánonu a Iván Halász,člen kuratória „Nadace svatého Vojtĕcha pro výzkum střední a východní Evropy“, ktorý v závere konferencie moderoval diskusiu okrúhleho stola na tému „Antitotalitný diskurz v strednej Európe“ (hlavnými diskutujúcimi boli Tibor Žilka, Martin C. Putna a István Vörös). Na konferencii, ktorej rokovacími jazykmi boli čeština a slovenčina, vystúpili uznávaní odborníci z Čiech, Slovenska a Maďarska (Pavel Janoušek, Magdolna Balogh, Pavel Matejovič, Martin C. Putna, Edita Príhodová, Simona Kolmanová, Ľubomír Machala, István Vörös, Attila Pató), pričom do daného diskurzu prispeli i dvaja pracovníci Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr Fakulty stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre, a to riaditeľ ústavu Tibor Žilka (člen Klubu nezávislých spisovateľov pri Asociácii spisovateľov Slovenska) a tajomník ústavu Ján Gallik, ktorí na konferencii zároveň prezentovali výsledky svojej práce v rámci riešenia projektu VEGA s názvom Katolícka literatúra v stredoeurópskom priestore. Tibor Žilka sa konkrétne zmienil o obraze totality v postkoloniálnej próze, pričom poukázal na fakt, že postkoloniálna literatúra je najvýstižnejším názvom pre tento typ prózy. Pracovne rozdelil túto literatúru na vecnú a umeleckú. Vecnú literatúru tvoria predovšetkým pamäti, ale aj rozhovory s autormi, ktorí mali neblahé skúsenosti s totalitným režimom, najmä v období 50. rokov, ako napr. Silvester Krčméry To nás zachránilo (Bratislava: Lúč, 1995), Anton Srholec Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (Bratislava: KON-PRESS, 1991), Rudolf Dobiáš Zvony a hroby (Bratislava: DILEMA, 2000), Alena Čermáková: Srholec (Bratislava: Ikar, 2015) a Anton Baláž: Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci. Rozhovory s Rudolfom Dobiášom. (Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014). Na základe istej selekcie si Tibor Žilka vybral ako príklad zatknutie a odsúdenie Rudolfa Dobiáša na 18 rokov odňatia slobody za to, že spolu s ďalšími odsúdenými „prevádzali protištátnu činnosť vo forme vyhotovenia a rozširovania letákov, zhromažďovania zbraní a ilegálneho schôdzovania s konečným cieľom pričiniť sa o zvrhnutie ľudovodemokratického zriadenia a nastolenia samostatného tzv. slovenského štátu“ – citát z rozsudku (s. 51). R. Dobiáš vyfasoval 18 rokov v procese, ktorý sa začal 11. augusta 1954. Bol členom ilegálnej organizácie Stráž ľudu, ich činnosť spočívala hlavne vo výrobe a vydávaní protikomunisticky ladených letákov. Istým spôsobom nadväzovali na Bielu légiu, ktorá tiež pôsobila predovšetkým v Trenčíne a jeho okolí. Prepustili ho na základe amnestie k 15. výročiu oslobodenia našej vlasti sovietskou armádou. Odsedel si takmer 7 rokov, ale aj potom bol neustále diskvalifikovaný, vysunutý na vedľajšiu koľaj. Až po roku 1989 mohol sa vyjadrovať a písať o svojich skúsenostiach s totalitným režimom. Pracoval v jáchymovských uránových baniach, kde sa zoznámil s E. Löblom, A. Srholcom, s J. Zahradníčkom a pod. Osobitné miesto v jeho literárnych textoch zaujíma Biela garda, najmä odsúdenie a poprava troch absolventov trenčianskeho gymnázia – Antona Tunegu (1927 – 1951), Alberta Pučíka (1921 – 1951) a Eduarda Tesára (1922 – 1951). Medzi odsúdenými boli aj Gašpar Fronc (12 rokov), ktorého Tibor Žilka osobne poznal, ako aj Ferdinand Daučík (10 rokov),  futbalový reprezentant a tréner ŠK Bratislava a FC Barcelona. Čo sa týka beletrie, ide Tiborovi Žilkovi najmä o prózu, ktorá má viac variantov, rozličné druhy či už z tematického hľadiska alebo z hľadiska spracovania témy. Pracovne sa mu podarilo vytvoriť až šesť skupín takejto prózy: 1. Umelecko-politická próza (Anton Baláž: Krajina zabudnutia, Tábor padlých žien, Viliam Klimáček: Horúce leto 68), 2. Dokumentárno-životopisná próza (Ľuboš Jurík: Smrť ministra, Ľuboš Jurík: Rok dlhší ako storočie, Alexander Dubček), 3. Esejisticko-životopisná próza (Pavol Strauss: Človek pre nikoho), 4. Rodinná próza, resp. próza o rodine (Michal Viewegh: Báječná léta pod psa, Andrzej Mularczyk: Post mortem, Katyń, Denisa Fulmeková: Konvália), 5. Próza s námetom o GULAGU (Pavol Rankov: Matky, Peter Juščák: … a nezabudni na labute!), 6. Spomienková próza (Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu). Ján Gallik sa vo svojej prednáške venoval Jozefovi Tóthovi(nar. 20. marca 1925 v Haniske pri Košiciach), konkrétne životným osudom a antitotalitnej tvorbe tohto významného gréckokatolíckeho kňaza, spisovateľa a mysliteľa svetových rozmerov, ktorý sa síce oficiálneho vydania aspoň časti svojich diel dočkal až v 90. rokoch 20. storočia, ale skutočný zrod jeho diela spadá do obdobia 50. – 70. rokov 20. storočia. Väčšiu časť svojho života prežil na okraji oficiálnej spoločnosti, t. j. ako občan „druhej kategórie“. Po skončení košických gymnaziálnych štúdií roku 1946 začal študovať na Vysokej škole bohosloveckej v Košiciach a pokračoval na Katolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. V roku 1950 ho však komunistický režim spolu s ďalšími nepohodlnými občanmi internoval do vojenských táborov nútených prác (PTP), ktoré sám autor nazval „čiernou Sorbonnou“, pretože ňou prešiel vtedajší výkvet slovenskej a českej inteligencie, ľudia s nezlomnou vierou a charakterom, ako uvádza Teodor Križka, editor a zároveň vydavateľ dvojzväzkového súborného diela Jozefa Tótha s názvom Poézia a Próza, ktoré má dohromady viac ako tisíc strán a vyšlo v roku 2010. Odtiaľ sa s označením politicky nespoľahlivý vrátil v roku 1954, čo znamenalo, že si nedokázal nájsť zamestnanie hodné jeho vzdelaniu a talentu. Pracoval v rozličných podnikoch, najdlhšie ako korektor vo Východoslovenských tlačiarňach v Košiciach, kde zotrval až do odchodu do dôchodku. Dňa 23. 2. 1969 bol Jozef Tóth v Košiciach tajne vysvätený na kňaza Gréckokatolíckej cirkvi a pričlenil sa tak, ako vraví, k spoločenstvu učeníkov Nazaretského. Dvadsať rokov pripravoval v katakombálnej Gréckokatolíckej cirkvi adeptov na kňazstvo. Takáto činnosť, samozrejme, znamenala sústavné monitorovanie a hrozbu väzenia. Po novembri 1989 sa podieľal na zakladaní Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty v Prešove, ktorej bol v rokoch 1990 – 1995 prodekanom a vedúcim dogmaticko-morálnej katedry. V roku 1992 mu Svätý Otec Ján Pavol II. udelil hodnosť Monsignor.Preto sa Gallik nazdáva, že i Jozefa Tótha môže priradiť k takým kľúčovým osobnostiam kresťanského disentu, akými boli básnik a esejista Pavol Strauss, kardinál Ján Chryzostom Korec, saleziáni Štefan Sandtner a Anton Srholec či katolícky aktivista Ivan Polanský, ktorí, ako tvrdí Mária Bátorová, obstáli v zápase spirituálno-kresťanskej tvorby s materializmom a priviedli Slovensko k novembru 1989.

Konferencia tak skutočne priniesla priestor pre zohľadnenie kultúrnej a vedeckej činnosti mnohých zoskupení a ponúkla možnosť prezentovať tých, ktorí oproti oficiálnej kultúrnej propagande vystúpili s vlastnou kultúrou a jazykov. Zároveň, citujúc z oficiálneho materiálu konferencie, poskytla možnosť „zkoumání z takového pohledu, který by se na činnost zmiňovaných uskupení podíval z hlediska literárněvědného, historického, společensko-historického nebo psychologického a zároveň zohlednil i motivační zázemí určitých emblematických osobností daného období“.

Ján Gallik

Autor fotografií: Attila Gál