Vo štvrtok 10 septembra 2026 sa v priestoroch Národnej Széchényiho knižnice v Budapešti uskutočnila prezentácia knihy Istvána Käfera Közös történelmünk szlovák építőkövei [Slovenské stavebné kamene našich spoločných dejín]. Publikácia vyšla v roku 2026 v Ostrihome pod záštitou Nadácie svätého Vojtecha pre výskum strednej a východnej Európy.

Kniha bola predstavená formou moderovaného okrúhleho stola. Jeho účastníkmi boli Andor Mészáros, predseda Nadácie svätého Vojtecha pre výskum strednej a východnej Európy a profesor Katedry dejín kultúry ELTE BTK, a Tibor Žilka, emeritný profesor Fakulty stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorého na podujatí sprevádzal Michal Krauter z Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF v Nitre. Diskusiu viedla Eszter Kovács, vedecká pracovníčka Oddelenia starých tlačí Národnej Széchényiho knižnice.

Publikácia má dve časti: 1. časť obsahuje spomienky významných osobností a bývalých študentov, následne spolupracovníkov I. Käfera; 2. časť pozostáva z výberu štúdií a esejí pred dvoma rokmi zosnulého významného predstaviteľa maďarskej slovakistiky. Kniha je vcelku venovaná téme spoločných dejín Slovákov a Maďarov a osobnostiam, ktorých pôsobenie prekračovalo hranice jedného národa či kultúrneho prostredia. Práve tento aspekt patrí k jej najvýznamnejším prínosom. Nejde iba o pohľad na historické udalosti, ale aj o pripomenutie ľudí, ktorí svojou vedeckou, cirkevnou, kultúrnou alebo spoločenskou činnosťou vytvárali priestor pre vzájomné ovplyvňovanie oboch kultúr.

Medzi významné osobnosti, ktoré prispeli do publikácie, patrí kardinál Péter Erdő, jedna z najvýraznejších osobností súčasného katolicizmu v strednej Európe a uznávaný odborník na kánonické právo. Narodil sa v Budapešti v roku 1952, za kňaza bol vysvätený v roku 1975 a svoje odborné vzdelanie získal okrem Budapešti aj na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme. Pôsobil ako profesor teológie a kánonického práva a v rokoch 1998 – 2003 bol rektorom Katolíckej univerzity Petra Pázmánya. V roku 2002 sa stal arcibiskupom ostrihomsko-budapeštianskym a o rok neskôr kardinálom. Významné bolo aj jeho pôsobenie na čele Rady európskych biskupských konferencií.

So slovenským prostredím súvisí osobnosť Jánosa Székelya, diecézneho biskupa Szombathelyjskej diecézy. V slovenskom prostredí je známy aj svojou účasťou na náboženských podujatiach a púťach, kde sa stretáva s maďarsky hovoriacimi veriacimi.

Výraznou osobnosťou spoločenského a politického života je László Surján, kresťanskodemokratický politik, ktorý pôvodne pôsobil ako lekár a univerzitný docent v oblasti patológie. Po páde komunizmu bol ministrom sociálnych vecí a zdravotníctva v prvej demokratickej maďarskej vláde Józsefa Antalla a neskôr pôsobil ako poslanec Európskeho parlamentu. Osobitný význam má jeho angažovanie sa za slovensko-maďarské a širšie stredoeurópske zmierenie. Bol zakladateľom a vedúcim občianskeho hnutia Charta XXI. Pozornosť vyvolal aj jeho otvorený list slovenskej verejnosti z roku 2013, v ktorom vyjadril ľútosť nad historickými krivdami voči Slovákom vrátane násilnej maďarizácie a udalostí spojených s obsadením južného Slovenska v roku 1938.

Medzi ďalšie významné osobnosti spojené s publikáciou patria Karol Wlachovský a Iván Halász. Pri Halászovi je pozoruhodný jeho slovenský pôvod – pochádza zo Želiezoviec. Významnú úlohu pri vzniku a prezentácii publikácie zohráva aj Andor Mészáros, ktorý bol zároveň spolupracovníkom na tomto projekte.

Osobitne treba spomenúť aj profesora Tibora Žilku, ktorý sa najdlhšie poznal s I. Käferom, v predmetnej publikácii má aj najrozsiahlejší príspevok o ňom. Bol jeho najbližším spolupracovníkom na katolíckej univerzite počas svojho pôsobenia v Maďarsku. Po ňom prevzal vedenie Ústavu slavistiky – strednej Európy a stal sa aj vedúcim Katedry slovakistiky.

Druhá časť publikácie patrí samotnému Istvánovi Käferovi, ktorý sa dlhodobo zaoberal vzťahmi slovenskej a maďarskej literatúry a kultúry. Vytvoril osobitnú disciplínu označovanú ako hungaroslovakológia, ktorej predmetom je skúmanie vzájomných súvislostí slovenského a maďarského kultúrneho priestoru. Jej podstatu možno dobre ilustrovať aj na literárnych dielach, v ktorých sa stretávajú slovenské a maďarské jazykové a kultúrne prvky. Ako príklad možno uviesť román Ladislava Balleka Pomocník, v ktorom sa objavujú maďarské prvky či poslovenčené maďarské výrazy. Škoda, že práve štúdia o tomto autorovi chýba v samotnom zborníku, hoci sa dobre poznali aj osobne.

Käferov prístup je významný aj tým, že po období totality upriamil pozornosť na cirkevné osobnosti, ktoré boli v dôsledku ateizácie spoločnosti vytláčané z kultúrnej pamäti. Ide napríklad o Sándora Rudnaya, Bélu Bartakovicsa či Pétera Pázmánya. Jeho záujem pritom presahoval úzko chápanú literárnu alebo jazykovú historiografiu. Venoval sa aj hudbe a osobnosti Bélu Bartóka, ktorého skúmal z hľadiska hungaroslovakológie – teda aj ako súčasť širšieho kultúrneho priestoru, do ktorého patrí slovenské a maďarské prostredie. Už koncom 50 rokov pôsobil Käfer ako lektor v Bratislave a budoval kontakty so slovenskými cirkevnými kruhmi. Jeho koncepcia neskôr ovplyvnila aj jeho bývalých študentov, medzi ktorých patria A. Mészáros a I. Halász; v tejto súvislosti sa začal používať aj pojem käferológia.

Budapeštianska prezentácia knihy Slovenské stavebné kamene našich spoločných dejín tak nebola iba predstavením jednej publikácie. Bola zároveň príležitosťou hovoriť o spoločnom historickom a kultúrnom priestore Slovákov a Maďarov, o osobnostiach, ktoré tento priestor po stáročia spoluvytvárali, a o potrebe vnímať spoločné dejiny nielen cez konflikty a rozdiely, ale aj cez vzájomné kontakty, spoluprácu a kultúrne prepojenia. Práve v tomto spočíva aktuálnosť Käferovho odkazu i predmetnej publikácie.

Text a foto: Mgr. Michal Krauter, PhD. – ÚSJK FSŠ UKF v Nitre