Dňa 5. mája 2015 sa na pôde Fakulty stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre uskutočnil vedecko-metodologický seminár, v rámci ktorého odznela prednáška literárnej vedkyne prof. PhDr. Márie Bátorovej, DrSc., s názvom Kontroverzný  autor  Dominik  Tatarka,  kontroverzné 20. storočie alebo ideologické interpretácie dejín literatúry?

Prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc., je literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka, prozaička, poetka, esejistka, publicistka a vysokoškolská pedagogička. Je poprednou slovenskou literárnou vedkyňou, ktorá vo svojich monografiách a štúdiách reflektuje problematiku tabuizovaných tém slovenskej literárnej histórie 20. storočia, novou komparatistickou metódou pomenúva miesto slovenskej literárnej moderny v kontexte európskej literárnej moderny a zaoberá sa aj súčasnou slovenskou a nemeckou literatúrou a kultúrou. V minulosti absolvovala študijný pobyt v Halle, počas ktorého vydala niekoľko publikácií. Na Slovensku mohla knižne publikovať až po roku 1989. Známa je aj ako autorka umeleckej literatúry, v ktorej ako jedna z prvých zobrazila epickým spôsobom udalosti Nežnej revolúcie. Diela Márie Bátorovej vyšli nielen v slovenčine, ale aj vo viacerých svetových jazykoch. Na „území“ literárnej vedy sa pohybuje celý život a už tri desaťročia pracuje v Slovenskej akadémii vied. Popritom aj učila, napríklad na nitrianskom gymnáziu, na univerzite v Kolíne nad Rýnom i ďalších vysokých školách v Európe. Jej záľubou i profesionálnym záujmom je mapovať tabuizované miesta slovenskej literárnej histórie, ktoré sa väčšinou z ideologických dôvodov ocitli mimo centra pozornosti. Je spoluautorkou knihy Biele miesta v slovenskej literatúre (1991), ktorá mapuje medzivojnovú literatúru, literatúru v období Slovenskej republiky a povojnovú literatúru. Vydala tiež tri domáce monografie o autoroch. Spracovala život a dielo Jozefa Cígera Hronského, ktorému patrí miesto v rámci slovenskej literárnej moderny a avantgardy. Vydala prvú monografiu o Pavlovi Straussovi, ktorý bol významným lekárom, filozofom a esejistom, a to pod názvom Paradoxy Pavla Straussa a tiež monografiu s názvom Dominik Tatarka – slovenský Don Quijote, ktorá vyšla v roku 2012 pri príležitosti stého výročia narodenia spisovateľa. Výskumu zameranom na disidenta Tatarku sa Bátorová venuje od 80. rokov minulého storočia.

Mária Bátorová ponúka tri kľúčové argumenty o Tatarkovi a jeho diele:
1. Tatarka bol „existencialistom“ pred konštituovaním tohto literárneho prúdu vo Francúzsku. Upozorňuje na to sám a Mária Bátorová to potvrdzuje v komparácii s A. Camusom.
2. Tatarka nebol ateista a nebol len „občan“.                                                                              3. Tatarka svojím dielom nepatrí k postmoderne.

Literárna vedkyňa odkrýva mnohorozmernosť Tatarkovho života a diela v ľudskej aj intelektuálnej živosti a vytvára plastický obraz autora, ktorého storočnicu narodenia sme si pripomenuli 14. marca 2013. Podľa nej Tatarkovu jedinečnosť možno vyjadriť cez dva aspekty charakteristické pre jeho dielo: jeho sústredenie na prítomný okamih a na existenciu „vnútorného miesta“ („duch, duša“), z ktorého autor pozoruje, uvažuje a tvorí.

Dominik Tatarka sa narodil pred sto rokmi, 14. marca 1913, v Plevníku. Po absolvovaní gymnázia v Nitre a v Trenčíne študoval češtinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1934 – 1938). Zlomové roky 1938 – 1939 prežil v nesmierne podnetnom prostredí Sorbonskej univerzity. Po dramatickom návrate späť domov pôsobil ako profesor na gymnáziách v Žiline a Turčianskom sv. Martine, kde začal koncipovať svoje texty V úzkosti hľadania (1942) a Panna zázračnica (1944). Štúdium v Paríži v pohnutých časoch je podstatné a dôležité z viacerých stránok. Spomeňme len tie, ktoré sú kľúčové pre naše zamyslenie sa nad textami Tatarku. Ako poznamenala Mária Bátorová, idey Veľkej francúzskej revolúcie – sloboda, rovnosť, bratstvo – a životná filozofia činu sa tu prepája vo vedomí mladého Tatarku na podklade štúrovského romantizmu. Tatarka sa aktívne zapojil do slovenského národného povstania, pričom skúsenosti pre neho osobitne smutné a bolestivé z daného obdobia zhrnul vo Farskej republike (1948). Tatarka sa po skúsenostiach z vojny a povstania, vyrovnávajúc sa so stratou syna, s pocitom neistoty a so spochybňovaním vlastných rozhodnutí, akoby rozdvojil – na jednej strane písal, ako sme už spomenuli, angažované texty, útočil, kriticky reagoval aj na svoje vlastné práce, cítil potrebu ich vysvetliť (často až ospravedlniť). Je dôležité tiež spomenúť, že hoci je posudzovaný ako postmoderný autor, je typický modernista.

Na záver možno ešte spomenúť, že najnovšia zbierka publicistických útvarov Márie Bátorovej nesie názov MEDZI IDEÁLOM A NIČOTOU – NA POMEDZÍ ŽÁNROV – ESEJE A PUBLICISTIKA (2014).

                                      Autori: Mgr. Magdaléna Barányiová, Mgr. Hana Guzmická