Štefan TIMKO (ed.). Česká literatúra a film. Nitra: UKF FSŠ, 2014. 192 s.

Predkladaný zborník štúdií z medzinárodnej vedeckej konferencie Česká literatúra a film, ktorý korešponduje s podstatou výskumu Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF v Nitre, ponúka vo svojom debute (vydanie zborníka s poradovým číslo II. sa očakáva v roku 2015) mnoho podnetných príspevkov, ktoré z analyticko-interpretačného hľadiska odkrývajú viacero problémov, dotýkajúcich sa kooperácie literárnej predlohy a filmovej adaptácie.

Hneď úvodná štúdia Petra Bubeníčka, ktorá je zameraná na problematiku filmovej adaptácie literárnych predlôh, si kladie za cieľ v prvom rade „dospět k lepšímu porozumění adaptací a dále tímto druhem výzkumu přispět literární vědě zdůrazněním sociologického rozměru bádání, kulturních a technologických změn, okolností vzniku textu“ (s. 11). Autor štúdie sa tak pokúša reflektovať väzby medzi teóriou kultúry, komunikácie i literatúry, a to aj popri vzťahoch medzi audiovizuálnymi a verbálnymi prejavmi. Zároveň zdôrazňuje, že analytické štúdium sfilmovaných kníh vytvára obojsmerný kreatívny proces, doslova hru, v ktorej sa rozvíjajú významy pretextov, oživované a interpretované v premietnutí na audiovizuálne plátno.

I nasledujúca štúdia Mariany Čechovej zostáva verná výskumu adaptačného procesu, tentokrát v kontexte analýzy štyroch hraných rozprávok zo staršej českej produkcie (Popelka, 1969; Princezna se zlatou hvězdou na čele, 1959; Tři oříšky pro Popelku, 1973; Byl jednou jeden král, 1956). Autorka v nej – okrem dôkladného rozboru i komparácie literárnych predlôh s filmovými spracovaniami – vytvára príbehový vzorec (sujetový algoritmus), ktorý je pre všetky štyri české filmy totožný (pád, strata → utrpenie → premena, obnova → stav ideálnej dostače).

Situáciu v československom filmovom priemysle po roku 1948, ktorá sa vyvíjala podobne, ako v iných oblastiach umenia, t. j. v područí komunistickej propagandy, mapuje vo svojej štúdii Eliška Gunišová. Pozornosť však upriamuje najmä na „ženu a jej obraz v dobovej, rokmi 1948 a 1953 ohraničenej, filmovej tvorbe“ (s. 53), ktorú ešte žánrovo špecifikuje v perspektíve záujmu o komediálnu tvorbu – veselohru. V tomto kontexte ženu predstavuje prostredníctvom jednotlivých typov postáv a jej úloh vo filme.

Agnieszka Janiec-Nyitrai, ktorá sa dlhodobo venuje vedeckému výskumu literárnej tvorby Karla Čapka, ho vo svojej štúdii predstavuje aj ako umeleckého kritika a scenáristu, ktorý film chápe ako nové médium, schopné poskytnúť neobmedzené možnosti skúmania reality. Konkrétnejšie však analyzuje najmä filmové spracovanie Čapkovho Hordubala v réžii Jaroslava Balíka, ktoré podobne, ako prvá filmová adaptácia pod režisérskou taktovkou Martina Friča, nedokázalo obsiahnuť celú hĺbku Čapkovho literárneho textu. Autorka štúdie tak dochádza k záveru, že Balíkova filmová snímka ukázala „spíš obyčejný svět, obyčejně a schematicky, tak, jak to bylo možné očekávat“ (s. 74).

Štúdia z pera Iva Pospíšala prináša zaujímavý pohľad na brniansku filmologickú školu, ktorá sa konštituovala v 60. – 70. rokoch 20. storočia. Pretože práve v tomto období sa „film jevil stále více jako umělecké médium a vznikla potřeba specifické filmové vědy, jež by nebyla jen deskripcí scénářů, návodů, technologie, ale opravdové specifičnosti tohoto druhu umění“ (s. 79 – 80). Riešenie načrtnutého cieľa štúdie tak napĺňa prostredníctvom analýzy troch zväzkov edičnej rady nazvanej Otázky divadla a filmu – Theatralia et cinematographica (1970 – 1973).

Medzi významných autorov českej literatúry druhej polovice 20. storočia určite patrí prozaik Bohumil Hrabal. Viaceré jeho – dnes už – kultové diela boli sfilmované (Postřižiny, Ostře sledované vlaky, Obsluhoval jsem anglického krále a i.), pričom sú zväčša vnímané cez prizmu autorovho geniálneho umeleckého výrazu, ktorý reprezentujú prvky groteskna, irónie, absurdity a humoru. Výrazný záujem o analýzu jeho umeleckej tvorby prejavila Réka Szabó, ktorá sa vo svojej štúdii špecificky zameriava na výskum Hrabalovej novely Příliš hlučná samota, a to najmä v kontexte jej filmového spracovania. Cieľom štúdie je tak „komplexná analýza troch textov ako suverénnych jednotiek a zároveň ich komparatívne skúmanie“ (s. 90). Sústredí sa teda na doposiaľ neznámy Schormov scenár, taktiež na filmovou réžiou zrealizovaný scenár zo spoločnej dielne Ewalda Schorma a Bohumila Hrabala a následne na scenár Very Caisovej, podľa ktorého tiež vytvorila film.

Pavol Száz v štúdii s názvom Faustmutácia. Metalepsy, prekročenie hraníc a premeny vo filme Jana Švankmajera Lekce Faust poukazuje na viaceré inšpiračné zdroje, ktoré Švankmajera ovplyvnili pri realizácii filmu, pričom svoju pozornosť sústreďuje najmä na analýzu základnej štruktúry filmu Lekce Faust, konkrétne prostredníctvom metalepsy, opierajúc sa o charakteristiku daného javu Gérardom Genettom.

Známy český spisovateľ, doslova „učiteľ holokaustu“, Arnošt Lustig je so svojou umeleckou tvorbou predmetom štúdie Anny Šírovej-Majkrzak. Jeho literárne diela (Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou; Colette z Antverp; Démanty noci a i.), ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou svetovej literatúry aj vďaka ich sfilmovaniu, vtláčajú do povedomia i súčasnej generácie „příběh, který strhuje“, pretože dejiny „bez zápisu v literatuře či ve filmu mizí, přestávají existovat, odchází se svědky událostí“ (s. 128). Hoci Anna Šírová-Majkrzak v štúdii oceňuje kvalitu filmového spracovania Lustigových diel, väčšie výhrady má voči Cieslarovej filmovej snímke Colette (2013), ktorej scény, v snahe osloviť súčasného diváka, „se pohybují na hranici pornografie“ (s. 125), čím, bohužiaľ, drámu väzňov z koncentračného tábora sčasti posúva do polohy tuctového „pornografického“ diela. A práve opak má byť pravdou, pretože cynizmus katov a sprofanovaná ženskosť, „to jsou dvě velké témata v rámci kapitoly holocaust, kterým se Lustig věnoval po celý život“ (s. 127). Nemenej podstatným je i Lustigove vnímanie výpovedí nemeckých dôstojníkov, presvedčených o svojich pravdách, úlohách a postavení Nemecka v dejinách, ktoré nie sú len „neosobní kapitolou v evropských dějinách, ale hlubokým, niterným názorem Bedřicha Brenskeho, Edmunda Weissackera i tisíců dalších reálných občanů německé třetí říše“ (s. 127).

Témou jánošíkovskej tradície, ktorá má v slovenskej i českej literatúre hlboké korene, sa v štúdii s názvom Fričov Jánošík ako globálny populárny fenomén zaoberá rozhlasový scenárista a vysokoškolský pedagóg Štefan Timko. Bližšie tak analyzuje prvý slovenský celovečerný film Jánošík (1921) z dielne bratov Siakeľovcov, ktorého výraznou inšpiráciou bola Mahenova dráma Janošík. Tohto svojrázneho legendárneho hrdinu vníma Timko v rámci svojho semiotického výskumu – najmä na základe česko-slovenského filmu Jánošík od režiséra Martina Friča z roku 1935 – aj ako produkt mediálnej i populárnej kultúry, pretože Jánošík má vo filme „mnoho znakov typických populárnych hrdinov známych z tradičných filmových, televíznych, komiksových či literárnych diel“ (s. 139).

Cieľom štúdie Hany Timkovej je poukázať na román Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen, ktorého dej sa stal hlavným námetom pre vznik filmovej adaptácie známeho režisérskeho tandemu Jána Kadára a Elmara Klosa. Sústredí sa na analýzu literárneho textu a jeho ďalšie presahy vo filmovej adaptácii s názvom Smrt si říká Engelchen (1963), zdôrazňujúc fakt, že na písaní scenára sa podieľal i Ladislav Mňačko, pričom sa spolu s režisérskou dvojicou v „konfrontácii s knižnou predlohou nevyhli jemným, ale i výrazným posunom ovplyvňujúcim samotné vyznenie diela u recipienta“ (s. 150). Naznačený významný posun literárneho pretextu oproti posttextu českej filmovej adaptácie vidí Timková najmä v profilácii ženských postáv. Celkovo však možno filmovú adaptáciu vnímať ako výrazne emocionálne pôsobivé dielo, vytvárajúce „intímne panoptikum, to divadlo rozmanitostí, ľudských osudov, obyčajných a neobyčajných zároveň“ (s. 159).

Vytvoriť v ranej dobe filmových adaptácií z filmového média umenie sa v 20. rokoch 20. storočia pokúsil Vladislav Vančura, ktorý nielenže písal o filme teoretické príspevky, ale sa ich snažil zrealizovať i v praxi pri vytáraní nových filmových diel. I preto stojí jeho tvorba v spektre vedeckého záujmu Anety Zatloukalovej, ktorú okrem Vančurových teoretických názorov zaujíma aj jeho film Před maturitou (1932), ktorý porovnáva s filmom Martina Friča Kantor Ideál (1932). V centre jej pozornosti sú však i ďalšie filmy zo školského prostredia, ktoré vznikli v 30. rokoch 20. storočia.

Napokon záverečná štúdia zborníka Česká literatúra a film z pera Tibora Žilku mapuje problém architektúry v období postkolonializmu. Okrem toho, že monumentálnosť niektorých architektonických skvostov slúžila v minulosti aj ako nástroj ideológie totalitných systémov, čo sa odrazilo aj na propagandistických filmových snímkach, v súčasnosti sa zas mnohé schátrané kultúrne pamiatky Slovenska ocitajú v centre záujmu niektorých spisovateľov, ktorí za ich stav vinia bezbrehý „mafiánsky kapitalizmus“, prostredníctvom ktorého získali tieto architektonické pamiatky ľudia, ktorí sa o ne vôbec nezaujímajú.

Zborník vedeckých štúdií Česká literatúra a film je teda skutočne cenným príspevkom v oblasti odborného diskurzu, venujúcemu patričnú pozornosť literárnej a filmovej produkcii v stredoeurópskom priestore. Pretože i v súčasnosti platí, že hoci rozdelenie štátu oddelilo český a slovenský národ geopoliticky, potreba kultúrnych kontaktov trvá naďalej.

Ján Gallik