LJUBLJANA, LUBLAŇ, LUBLANA, LUBIANA, LAIBACH, ĽUBĽANA a JA

Sedím v parku Tivoli – v srdci Ľubľane – je polovička decembra a ja chytám bronz. Už pár dní mi teplé slnečné lúče vyčarúvajú úsmev na tvári a ešte viac myšlienka, že idem o chvíľu domov, po takej dlhej dobe. Ale mám zmiešané pocity, bude mi ťažko, keď budem opúšťať túto slnečnú krajinu, veď je polovička decembra a ja sa prechádzam v svetríku. Takisto som mala rozporuplné pocity, keď som sa rozhodla odísť na študijný pobyt, v tom čase pre mňa, do “nejakého Slovinska“. Ale teraz už viem, že všetky zážitky, ľudia a skúsenosti zmietli tie pocity pod koberec a neľutujem ani minútu, ktorú som tu bola a budem.

Nikdy predtým mi nenapadlo, že hlavné mesto Slovinska, pripomínajúce Banskú Bystricu a Prahu, je také krásne, zaujímavé a každý deň ma tu prekvapí niečo nové. Hlavne je to miesto mladých. Ľubľana je krásne mesto s bohatou kultúrnou ponukou, organizujú tu rôzne festivaly – Festival Dobrého jedla, Čokoljana, Vínny festival. Skoro každý večer je na ulici nejaký koncert, vystúpenie a mnoho pouličných umelcov na Prešernovom námestí, kde sa nachádza renesančný kostol – symbol mesta. Koncom októbra sa tu konal maratón, na ktorom sa každoročne zúčastní niekoľko tisíc nadšencov a jeho súčasťou bol bohatý program, pre nás lenivých, ktorí sme prišli iba povzbudzovať. Ak si chce niekto oddýchnuť, tak má možnosť navštíviť Univerzitnú alebo Mestskú knižnicu s príjemnou atmosférou a množstvom titulov v rôznych jazykoch. So Slovincami nemám žiadny problém sa dohovoriť, každý dokonale ovláda angličtinu. Vraj je to preto, že nedabujú a všetky programy v TV majú v origináli so slovinskými titulkami, čo by som uvítala aj u nás. Ale už po pár dňoch môjho pobytu a štúdia som prišla na “vážny problém“ v komunikácii. Naše jazyky sú si veľmi podobné, a preto, keď si kúpite kebab a dostanete iný, ako chcete, nezačnite nadávať po slovensky, rozumejú Vám.

Patrím k tým ľudom, ktorí nikdy nič nestíhajú, a preto pravidelne využívam mestské bicykle (poplatok 3€ za rok) na presun do školy a nákupy, pričom stojany a cyklistické pásy sú po celom meste. Má to aj tú výhodu, že pri tom posilňujem – pretože sú celkom ťažké a spaľujem – kopec jedla za bony. Študentské bony dostávajú všetci vysokoškoláci a môžeme sa za ne najesť vo všetkých reštauráciách v Slovinsku. Niekde nám stačia iba bony alebo doplácame symbolickú sumu, napríklad v McDonalde celé menu plus dezert stojí 1,70 € a sme najedení na celý deň.

Na Univerzite sú na nás všetci milí, priateľskí sú aj slovinskí spolužiaci, medzi ktorými som si našla výborných kamarátov, dúfam, že na celý život. Učitelia­ vždy pripravia na semináre niečo zaujímavé a používajú rôzne metódy učenia, s ktorými som sa ešte nestretla. Samozrejme, vyžadujú aktivitu na hodine, ale naša debata má vždy príjemnú atmosféru. Dovolím si povedať, že miestami mám pocit, ako keby sme boli všetci na káve a diskutovali o danej téme, a preto sa teším na každú hodinu. Slovinskí spisovatelia pravidelne konajú besedy, na ktorých študenti prekladajú a interpretujú diela slovenských autorov do slovinčiny, občas niektorého z nich aj pozvú.

Príjemným zážitkom pre mňa bolo stretnutie a posedenie s Ivanom Štrpkom a Marekom Vadasom. Milým prekvapením bol Slovakistický večierok, na ktorom pre nás pripravili tradičné slovenské štedrovečerné jedlo. Spoločne sme si pospomínali na domov, spolužiačkam z Čiech sme porozprávali o našich tradíciách a veľvyslanec zo Slovenska nám porozprával o živote, kultúre a tradíciách v Ľubľane. V súčasnosti sa veľmi tešíme a vymýšľame vystúpenia na vianočné posedenie pre polonistov, bohemistov a slovakistov. Zatiaľ posledným a najlepším zážitkom pre mňa bol bilingválny trip s profesorom, ktorý pre nás (Erasmákov) pripravil bohatý program. Univerzita má pre takéto účely k dispozícii auto, tak sme mohli bez problémov popozerať všetko, čo sme chceli. Navštívili sme slovinské prímorské mestá – Portorož, Piran, Koper a talianske mestá – Terst, Aquileia. Cieľom nášho výletu bola návšteva českej rodiny niekde na hraniciach v horskej dedinke. O polnoci sme si v kostole pri sviečkach s nimi zaspievali koledy a už teraz sa teším, kedy sa k nim vrátim na návštevu.

Ale musím povedať, že život “Erasmáka“ nie je vôbec jednoduchý, máte tak málo času na všetko – na akcie a výlety. Zatiaľ som navštívila najkrajšie jazerá v Slovinsku – Bled a Bohinj, ale už teraz sa teším, ako po vianočných prázdninách podnikneme ďalšie výlety a ku káve si dáme prekmurskú gibanicu (slovinský typický koláč). Voľný preklad nám napovie, že ide o „všetky štrúdle na sebe“. Občas kávu vystrieda cviček (slovinské víno) alebo bishé (Jahodové víno). Už teraz ale cítim nostalgiu a smútok z toho, že po ukončení môjho študijného pobytu nebudem každý deň s mojimi novými kamarátmi, s ktorými sme sa vždy smiali, keď sme si vysvetľovali význam niektorých slov. Napríklad: otrok je u nich dieťa, vodnik je sprievodca, fúka (vietor) je nadávka, Slovenska znamená v slovinčine slovinská, dvopičje je dvojbodka, (c)hlapec je sluha, za(c)hod je západ, su(c)ha je chudá, la(c)hko je môcť. Mne hovorili Peča, lebo nepoznajú ť a nevedia ho vysloviť. Znie im to ako č. Učila som ich povedať ťava a vzniklo z toho čava. Taktiež nemajú h – to čítajú ako ch, tak som bola Chitková. Oba jazyky sú veľmi zaujímavé a je zábavné viesť slovensko-slovinskú konverzáciu.

Napriek tomu, že ešte nie som na úplnom konci môjho študijného Erasmus+ pobytu, určite by som ho odporučila každému, pretože Slovinsko je krásna krajina s mnohými možnosťami, kde sa môžete naučiť a spoznať niečo nové. Ja sama som zvedavá, čo počas môjho skvelého dobrodružstva ešte zažijem.

Autorka článku a fotografií je študentka 2. ročníka SEASm: Bc. Petra Hitková